Drakoslav na zimnom dracom predvadzani

Spí. Slnko je už vysoko na oblohe a on stále spí. Zvykne často spávať dlho ale teraz spí dlho lebo sa obnovuje. Stále sa obnovuje z dňa z pred vyše týždňa. Skoro vôbec si ten deň nepamätá. Možno by si spomenul keby bolo tej živej duše, ktorá by mu o tom rozprávala. Ak by sa s ním potom ešte vôbec rozprávala. Veď ani Klovorota odvtedy nebolo. Drakoslav sa snaží márne spomenúť si na onú noc alebo deň. V podvedomí jeho mozgu je to určite uložené no musí ešte asi pretiecť veľa vody aby sa niečo z toho dostalo na povrch a on si spomenul.

V pelechu sa prevalí na druhý bok, tvárou smerom k oknu. Okenice sú dokorán, že slnečné lúče mu vrazia päsťou do tváre, chytia pod krk a posadia na posteľ kde ešte akoby dobrovoľne dostal pár faciek aby sa prebral. Sediac na posteli s hlavou naklonenou mierne dozadu si opatrne rukou prikryje tvár aby sa mu slnečné lúče prestali pokúšať prstom vypichnúť oči cez viečka. Keď si po chvíli jeho zrak zvykne na svetlo, dá ruku dole a pomaličky otvorí oči. Stále sediac na posteli sa mierne predkloní so sklonenou hlavou. Sem tam sa mu jeden prameň vlasov  nerozhodne zošmykne z pliec aby sa mohol pozrieť na tvár somára z ktorého hlavy vyrastá. Ruky má vystreté a napnuté pri tele a drží sa kraja postele ako by z nej padal. Spojí, napne, natiahne a na chvíľu zodvihne obe nohy. Popritom zívnutím vypustí jedovaté plyny, ktoré by skolili aj toho najhustejšieho čierneho draka a to by bol od neho za siedmimi horami. Potom ako keby si uvedomil čo otvorením úst spravil sa rýchlo pozrie pred seba do okna. Postaví sa z postele a ešte sa trochu ponaťahuje. Cíti sa už oveľa lepšie. Lepšie po onej spomínanej noci, ktorú jeho mozog vyškrtol z denníku, stranu vytrhol a ktovie čo s ňou spravil.

Drakoslav sa polosmutne a polozvedavo poobzerá či sa Klovorot ukáže. Ale neukázal. „Určite je len niekde v okolitom lese...“  pomyslí si. Síce sa prebral po dlhom spánku no stále cíti únavu. Začne okolo seba rýchlo a nezmyslene rozhadzovať rukami akoby sa zaháňal na pomyslený roj múch (ktoré prišli za smradom z jeho tlamy). Aj tak vie, že toto mu veľmi na rozprúdenie živy v tele nepomôže a tak len v ľanovej košeli a treľankoch vybehne von z chalupy a aby si dal okolo nej pár koliečok po lesnej čistine. Ani sa neobul. Je zvyknutý na chodenie na boso. Teší ho keď cíti na nohách, že stojí priamo na zemi. Počas behu sem tam preskočí nejakú tu prekážku a po piatom kole si to stále v behu namieri priamo k neďalekému prameňu na začiatku lesa, ktorý ohraničuje čistinu s jeho drevenou chalupou. Cestou sa snaží stále spomenúť si na ten deň no márne. Keď po pár chvíľach dorazí k prameňu, predkloní sa aby sa vydýchal. Pozrie na tečúci prameň chladivej a tak osviežujúcej živej vody, ktorá vyviera zo skalky porastenej machom. Čupne si k nej aby si do dlaní nechal natiecť tejto posvätnej tekutiny a opláchol si ňou unavenú tvár. To ho preberie ešte viac. V tom si spomenie, že popáleniny na jeho chodidlách sa už zahojili. Ani na tie si nespomína ako k ním prišiel. Potom si naberie vodu do dlaní aby si vypláchol ústa a napil sa. Teraz sa cíti už oveľa lepšie. Započúva sa do zvukov lesa a usmeje sa. Všetko je ako má byť... vždy bolo.

Vráti sa do chalupy aby si čosi zajedol. Na stole je chlieb, plesňový syr a maslo. V rukách drží ešte pár lístkov medvedieho cesnaku, ktorý nazbieral pri prameni. Už sa teší ako si tieto dary Matky Zeme vychutná. Vie, že asi robil nejaké hrozné hlúposti a preto sa teší, že aj napriek tomu mu bolo dopriate. Sadne si na lavicu za prestretý stôl. Vezme do ruky nôž a odkrojí pár krajcov chleba na ktoré si natrie maslo, posype čiernou soľou, naukladá nakrájaný syr a prekryje od prameňa mokrým listom cesnaku. S chuťou si z neho odhryzne. Pozrie na hlinený džbán s vínom ale už len pomyslenie na to, že by ho teraz pil mu nerobí dobre. „Napijem sa potom vody z prameňa...“ pomyslí si pomaly prežúvajúc chlieb. Popritom pozerá na obrazy, ktoré mu visia na stenách. Niektorými sa kochá a nad inými premýšľa ako ich mohol inak namaľovať alebo čo by tam ešte mohol niekedy dorobiť. Veď času má dosť a mohol by začať hneď. Len je akosi znechutený. Nevie si predstaviť čo sa muselo diať keď Klovorot je už tak dlho preč. V pokoji doraňajkuje. Vezme iný hlinený džbán a vyberie sa k prameňu aby doň nabral vodu.

Cestou späť do chalupy mu popod nohy prebehne hnedá pruhovaná mačka. Drakoslav sa za ňou ani neobzrie. „Ty si bola tiež dlho preč ale veľmi si mi nechýbala.“ – prehovorí a ani sa za ňou neobzrie. Ani ona za ním a beží ďalej. Venuje mu len jedno tiché a krátke zamňaučanie. Drakoslav v chalupe odloží džbán so živou vodou na stôl a znovu si sadne na to isté miesto ako predtým. Pozrie sa na hromádku kníh o šarkaníkoch, ktoré napísal. „Takže šarkaníci asi nemajú radi keď má niekto vypité.“ Obzrie sa na stoličku pri posteli, vstane a vezme z nej ľanové nohavice a oblečie si ich.  Z plátenej kapsy na stoličke vyberie dáky zápisník a ceruzku a čosi doň zapíše. „Dobre vedieť. Aj tak som chcel prestať.“ – povie, zatvorí zápisník a odloží ho späť do kapsy. Počas toho ako kapsu pokladá späť na stoličku, sa obzrie na stôl. Je na ňom niečo čo tam predtým nebolo ale najprv mu to nedopne a tak sa pozrie späť na kapsu no hneď sa obzrie znovu už uvedomelo, že videl na stole niečo čierne. Kapsu pustí a rýchlo sa vystrie. Na stole stojí na svojich štyroch štvorprstých nôžkach Klovorot a pri ňom zväzok nejakých bylín. Drakoslavovi venuje pohľad, ktorý by sa dal preložiť asi ako „Tak čo ti blbec? Už si sa spamätal?“. Drakoslav sa usmeje od ucha k uchu a pristúpi bližšie ku stolu aby si sadol na drevenú lavicu. Klovorot sa za nim obracia a nespúšťa ho z očí. Má o neho starosti... trošku.  Drakoslav sa načiahne po bylinkách a vtom Klovorot mierne poskočí akoby chcel Drakoslava pohryznúť do ruky. Nechcel. Len mu dal najavo, že to má nechať na pokoji. Drakoslav to pochopil a prirodzene nechápavo sa v duchu opýtal, že prečo. Keby dokázal vnímať rovnako ako Klovorot, ktorý jeho myšlienku zachytil, tiež by vedel prečo. „Chcem sa len pozrieť čo sú to zač.“ – povie Drakoslav Klovorotovi. Vtedy šarkaník odstúpi a Drakoslav vezme zväzok do rúk aby prezrel o aké bylinky ide. Všetko sú to bylinky proti nachladnutiu a také čo majú bytosť zahriať. „Ale ja nie som nachladnutý.“ – nadvihne obočie a pozrie na Klovorota „A je mi už oveľa lepšie.“  Klovorot mu myšlienkou vyšle odpoveď ale Drakoslav nemá schopnosť ju zachytiť. Takto sa šarkaníky dorozumievajú a robia to úplne prirodzene aj keď vedia, že ich nešarkaní spoločník je „hluchý“. Drakoslav sa šibalsky pousmeje a povie – „Radšej si mi mohol priniesť nejaké byliny na obnovenie pamäti.“ Klovorot v duchu zvesí hlavu a pokrúti ňou. Klovorot prešliapne na mieste a prednú časť mierne nadvihne. Vyzerá to ako keby sa načahoval za Drakoslavom aby mu niečo pošepkal (alebo napľul do tváre). „Čo?“ – Drakoslav sa na neho pozrie. V tom sa Klovorot otočí a skočí na hlinený hrnček na stole. Drakoslav tuší, že ten hrnček má nejaké dočinenia s onou nocou. Je to ale takmer jediný hrnček, ktorý používa. „Že by tie bylinky predsa len dokázali navracať pamäť?“ – pomyslí si. Načiahne sa po hrnčeku keď tu zrazu Klovorot vyskočí a preletí na stenu oproti priamo na zavesený zimný kabát. Pri odraze sa hrnček takmer prevráti no Drakoslav ho nechytá.  Ruku drží stále načiahnutá za hrnčekom a sleduje Klovorota ako pristáva na jeho kabáte. Drakoslav sa pýtavo pozrie na šarkaníka, vstane a vyberie sa smerom k nemu. Priloží ruku na kabát. „Veď nie je zima...“ s nechápavým pohľadom prehovorí na Klovorota „...a ani to vonku nevyzerá, že by mala začať. Veď kvety stále kvitnú.“

Drakoslav bol nakoniec prinútený obliecť sa teplo ako keby mala prísť víchrica napriek tomu, že vonku už pražilo Slnko a na skalkách sa vyhrievali rôzne zemské bytôstky. Stojac pred chalupou zababušený v zimnom kabáte sa začne potiť a pripadať si ako blbec. Keby len vedel čo stváral dva týždne dozadu, tak by sa tak asi necítil lebo toto by na to nemalo. Napriek tomu sa jedna jašterička zošmykne zo skalky ako ho zbadá stáť potiaceho sa v plstenom čiernom kabáte a čapici. Na pravom pleci mu sedí Klovorot ako keby čakal, že sa niečo začne diať. Lenže nič sa nedeje. Drakoslav len stojí na mieste a čaká na ďalší Klovorotov pokyn. Vtedy si Klovorot uvedomí, že Drakoslav je úplne vymazaný. Vzlietne z jeho ramena. Na chvíľu si potrepoce krídlami pred Drakoslavovou tvárou aby mu vyslal myšlienkovú správu v ktorej by Drakoslav pochopil, že Klovorot v duchu krúti hlavou. To trvalo len pár chvíľ a šarkaník už letí smerom k Drakoslavovmu ľavému vrecku na kabáte. Drakoslav sa obzrie po Klovorotovi. Ten sedí na kapse, ktorú má zavesenú na pleci. Je dostatočne vysoko tak aby sa šarkaník prednými nôžkami dotýkal kraju vrecka. Vyzerá akoby mu chcel doň vliezť. Drakoslav si dá dolu rukavicu z ľavej ruky a siahne do vrecka. Na prstoch zacíti nejaký hladký predmet oblých tvarov. Je to nejaký kamienok veľký asi ako palec. V tom po dvojici neostane ani stopa. Život okolo ale ide ďalej. Slniečko praží na skalkách jaštery a hady a pohládza tváre kvietkov rastúcich na čistine. Vtáčiky spievajú o tom aký je život pekný len Drakoslav chlastá a táto pieseň rozosmieva celý les. Pred chalupu pribehne mačka a posadí sa pred miesto kde ešte zlomok chvíle stál zababušený Drakoslav s Klovorotom. Mňaukne.

Drakoslav s Klovorotom sa ocitnú na dosť nepríjemnom a studenom mieste. Okolo sú hory, sneh a obloha je až zlovestne zamračená. Drakoslav sa bez výrazu tváre obzrie na Klovorota ale mlčí. Hlavou mu ide toľko myšlienok až sa Klovorot musí odvrátiť. Ten sa snaží vliezť Drakoslavovi do vrecka. „Na čo si nás sem ťahal keď sa teraz schovávaš pred chladom?“ – polonahnevane prehovorí Drakoslav. Klovorot sa na neho pozrie so Slnkom v srdci. Nedokáže hýbať tvárou ale jeho ústa majú prirodzené taký tvar, že majú trvalý úsmev. Drakoslav si znovu nasadí rukavicu. „Dobre si to nachystal. Čaj a to všetko. Ale prečo?“ – povie Drakoslav keď si v diaľke zrazu všimne nejaký pohyb akoby tam stálo mnoho tvorov. Veľkých i malých. Rozhodne sa vydať sa tým smerom a pozrieť sa čo sa tam deje.

Ako sa Drakoslav približuje k davu, tak sa mu začína postupne rozplývať hmla v jeho pamäti. Nespomína si na nič a len má dojem, že toto mu niečo má hovoriť alebo mu dokonca hovorí. Zdá sa, že ide o nejakú udalosť. Predstavenie alebo vystúpenie. Je tu mnoho rôznych bytostí. Od (asi) ľudí po drakov. Jeho zrak padne na niečo čo vyzerá ako vstup v ktorom sa treba preukázať. Dostane sa bližšie a zistí, že je tomu tak. Pozrie sa na Klovorota, ktorému z vrecka trčí len hlava. Ten vylezie a prebehne po Drakoslavovom kabáte, tak aby sa mu pod ním ukryl. Drakoslav pokrúti hlavou. Nevie čo teraz. Je mu jasné, že má ísť ďalej ale nevie či ho pustia. V duchu na Klovorota takmer nadáva a ten to vníma. „Keby aspoň ten víter nefúkal!“ – zabručí a vyberie sa k vstupu.

- „Dobrý deň. Prišli ste sa pozrieť alebo ste súťažiaci?“ opýta sa Drakoslava osoba pri vstupe.

- „Dobrý deň.“ odpovie Drakoslav a nevie ako má ďalej pokračovať pretože netuší čo tu robí. V tom mu z podkabátu vykukne Klovorot.

- „Ahá, takže asi súťažiaci.“ prekvapene a s úsmevom povie osoba keď si všimne hlavičku tvora vykúkajúceho z pod Drakoslavovho kabátu.

Drakoslav pozrie na Klovorota. Len tak, tak ho vidí ako trčí von zo štrbiny medzi okrajom výstrihu kabátu a šálu, ktorý takmer nevidno kvôli Drakoslavovej brade. Vtom sa mu niečo začne mariť a siahne pravou rukou do pravého vrecka. Niečo tam nájde a vtiahne to. Je to nejaký zložený papier. Rozloží ho a zistí, že je to prihláška na predvádzanie. Drakoslav vytreští oči, ktoré mu každú chvíľu asi vypadnú a urobia dve jamky do hromady snehu pod nim.

- „Ste v poriadku?“ opýta sa osoba pri vstupe.

- „Áno, áno som“ Drakoslav odpovie ako keby sa práve prebral a podá jej prihlášku.

- „Tak ráčte vstúpiť.“ osoba ukáže Drakoslavovi na vstup. „A nezabudnite na číslo.“

Drakoslav síce nevie nič o nejakom čísle ale prikývne a ide ďalej.

Drakoslav prechádza pomedzi prítomnými. A snaží sa nájsť nejaké miesto kam by mal ísť ako súťažiaci. Trochu zmätkuje a nevie čo má robiť. Klovorot mu zatiaľ horko ťažko dal najavo aby vytiahol hrnček a nalial doň čaj. Ten bol veľmi horúci a ešte sa z neho nedalo piť. Za to ale príjemne hrial a to Klovorot chcel. Ako Drakoslav držal hrnček, tak mu na tej ruke čupel Klovorot. Nebolo mu úplne fajn teplo ale nebolo mu ani príliš chladno. Jedna z prítomných osôb, ktorá zrejme patrí k usporiadateľom ho nasmeruje k súťažiacim pretože vystúpenie už čoskoro začína.

Medzi súťažiacimi si všimne kráľovnú Jenovu ForDragonovú. Už predtým videl draka Falarona, ktorého pre ForDragonovcov maľoval. Pozdravili sa a privítali. Jenova mu pripomenula, že jej sľúbil najbližšie priniesť knižočku o šarkaníkoch. Nevedel o tom. Alebo skôr na to zabudol. Uvedomil si, že Jenova asi bola tam nevedno kde v ten deň, ktorý si nepamätá. Aby si vzal do kapsy knižočku mu naznačil Klovorot. No keďže bola na kope s ďalšími, tak ich vzal do kapsy všetky. Až teraz mu docvaklo, že Klovorot mu ukazoval len tú jednu. Pomyslel si v duchu aký je blbec a z kapsy vyhrabal jednu z knižiek a podal ju Jenove pričom venoval pár pohľadov jej šarkaníkovi, ktorý patril medzi tie vzácnejšie druhy.

Drakoslav je už na rade. Jeho prihlasovacie číslo je 3. Nebolo ho však vidno pretože ho mal pripevnené na ramene kapsy pod prameňom vlasov. Všimol si, že jeden z porotcov sa na neho nejak príliš usmieva. „Odkiaľ ho ja len poznám?“ – pomyslí si Drakoslav pri pohľade na porotcu. Na otázku prečo nemá číslo, ukáže číslo pripnuté na ramene kapsy. Vysvetlí, že Klovorot nechcel na sebe žiadnu nálepku ani nič podobné. Nedal sa nijak presvedčiť. Vysvetlil aj prečo má v ruke hrnček s horúcim čajom. Čo tu teda robil keď šarkaníky nemajú až takú zimu príliš v láske? To nevedel. Proste ho sem Klovorot zaviedol. Nevedel či kvôli súťaži alebo aby Jenove odovzdal knižku.

Klovorot na jeho ruke rozťahoval krídla aby do nich nabral teplo šíriace sa z hrnčeku. V tom zafúkal silnejší vietor, že Drakoslavovi odfúklo zle nasadenú čapicu. Klovorot rýchlo vyskočil na Drakoslavovu tvár aby čiapku zachytil. Ale nestihol. Vietor našťastie po chvíli zoslabol a čiapka dopadla len neďaleko. Drakoslav len nehybne stál. Od zhrozenia. Klovorot mu pristál vylučovacím a zároveň rozmnožovacím otvorom priamo na ústach. Našťastie to nie je to isté ako pri cicavcoch ale aj tak mu to bolo nepríjemné. Klovorot sa ale na jeho tvári pekne vynímal a jeho krídla sa tak porote ukázali v celej kráse. Keď Drakoslav podobral ľavou rukou šarkaníka a dával ho späť na svoju pravačku, videl ako čosi porota zapisuje. Ten jeden porotca sa však usmieval až príliš. Skoro sa až smial. Drakoslava to znepokojovalo. „Kde som ho už videl? Videl som ho už niekde?“ Pošepne smerom ku Klovorotovi. Ten sa na neho pozrie a v duchu skloní hlávku a pokrúti ňou.

A: Po skončení predstavenia, keď sa súťažiaci rozišli, Drakoslav prišiel k Jenove, ktorá už bola na odchode za svojimi.

„Prosím ťa...“ zvolal za ňou aby ho počkala.

E: "Áno?" otočila sa za známym hlasom, a usmiala sa keď zbadala Drakoslava.

A: „Nechcem ťa zdržovať ale... ja si vôbec nič nepamätám. My sme sa dohodli, že ti prinesiem knižku?“ povedal neisto.

E: Kývla. "Dohodli."

A: „Aha... v poriadku. Ja s tým ťažkosť nemám... o to nejde... práveže som rád...“ vykoktal zo seba neisto a pokračoval pološepotom „Ja len, že netuším čo sa stalo... nič si nepamätám.“

E: "Aha..." dodala Jenova. "Myslíš na Wolfovom behu?" Stíchla, lebo jej Šarkan zaliezol do rukáva, a trčala mu z neho len hlava.

A: Drakoslav nadvihol obočie, oči mu takmer vystrelili z hlavy a opýtal sa „Čože?“

Šarkaník Klovorot tiež radšej zaliezol pod kabát.

E: Jenova sa zatvárila zmätene. "Nejak neviem, čo sa vlastne s tebou deje ..."

A: Muž sa zatváril previnilo „To práve neviem ani ja. Pár týždňov dozadu som sa doma zobudil... a vôbec si nepamätám čo sa dialo deň alebo dni predtým.“

E: "No ... neviem čo si stváral, ale ako sme sa zberali od štartu k cieľu, aby ste tam počkali na závodníkov, Falaron ťa zbadal ležať v snehu tvárou dolu len pár metrov od štartu, s hrnčekom v jednej ruke a obrázkom koňa v druhej. Tak ťa vzal domov."

A: Drakoslav ostal stáť nemo. Najprv pozeral kamsi pred seba a potom sa zapozeral na hrnček, ktorý držal v ruke. Ten istý hrnček, ktorý mu robil spoločnosť v onen deň.

„Eee... hm.“ Vydal zo seba pozerajúc do hrnčeka z ktorého para stúpala do tváre.

E: "Jeden z našich liečiteľov sa o teba postaral. Bol si v trocha ... zahanbujúcom stave," dodala Jenova taktne.

A: Ľavou rukou sa plesol po tvári a skĺzol ňou k brade.

„Ďakujem za pomoc... ja... neviem čo sa stalo ale mrzí ma, že som vám spôsobil také starosti. Zároveň ďakujem, že ste sa o mňa postarali. Neviem čo by som robil bez vás. Len dúfam, že som nikomu neublížil...“ ďakoval a ospravedlňoval sa pred kráľovnou.

E: Zavrtela hlavou. "To nie, len sebe - skoro." Potom sa usmiala. "Všetko je ale našťastie v poriadku."

A: „Asi to ešte na dlho bude pre mňa záhadou... ale ani neviem či chcem vôbec vedieť čo sa stalo. Už teraz mám chuť si hlavu obúchať o strom.“ dopovedal a krátko sa zamyslel. „Inak... je na mne niečo smiešne? Lebo jeden chlapík z poroty sa na mňa nejak veľmi usmieval.“

E: "Mne sa nezdá," povedala mu. "Už pôjde, ak dovolíš, môj manžel a syn čakajú." Zakývala mu a odišla.

A: Drakoslav ešte raz poďakoval za všetko a rozlúčil sa s kráľovnou a odkazoval po nej pozdravy. V diaľke zbadal Falarona. Nebol si istý či ho drak vidí ale zamával mu. S hlavou plnou otázok, ktoré sa predbiehali ako vtáčatá na jarnej oblohe, si šiel sadnúť na neďalekú drevenú lavicu. Snažil sa spomenúť si no márne. S istotou však vedel, že vína, medoviny a ďalších podobných nápojov sa ešte dlho nedotkne.

RP: Azraelangelo (A): Drakoslav, Klovorot; Efirende (E): Jenova, Šarkan